Všetci to poznáme – máme malého škôlkara, povieme mu, aby sa dohral a upratal hračky, lebo treba ísť spať. Alebo aby niečo spravil, čo práve treba. A on namiesto toho, aby splnil našu požiadavku či dobre mienenú radu, začne vzdorovať, odmieta. Prípadne začne kričať či sa hádzať o zem… čo teraz?
Ostávate v pokoji alebo Vás to rozhnevá?
Tušíte, že celú situáciu je potrebné riešiť v pokoji, veď tak je to najlepšie.
Prečo je to tak najlepšie? Intuitívne to viete a veľmi si to želáte
… lebo krikom „sa len prilieva ďalší olej do ohňa“
… lebo ak sa dieťa núti robiť veci pod hrozbou kriku či hnevu, „šikovný“ spolužiak počas základnej či strednej školy to môže zneužiť a bude nútiť vaše dieťa rovnakým spôsobom – krikom – aby spravil niečo, čo nechce – a problém je na svete:(
… lebo chcete, aby to dieťa robilo samo od seba, aby vedelo, že je to tak správne a chcelo to robiť aj keď ho kontrolovať nebudete.
Lenže často sa rodič nahnevá a svojím hnevom aj vybuchne, začne kričať či vyhrážať sa. Čo teraz? Ako sa na to pozrieť a ostať v pokoji a v pokoji to aj vyriešiť?
Treba sa spätne na to pozrieť a odpovedať si na jednoduchú otázku:
Prečo to vie tak nahnevať, keď dieťa prejavuje svoj nesúhlas? Čo nás v skutočnosti v tej chvíľi rozhnevá?
- Rozhnevá nás, že má dieťa na aktuálnu situáciu iný názor: Poďme sa na to pozrieť z iného uhla. Náš kolega v práci má iný názor na nejaký postup, ktorý je potrebné akurát vykonať. Nás ten jeho názor rozčúli? kričíme po ňom či sa vyhrážame? Kričíme na svojho kamaráta, keď si myslí, že je teraz dôležitejšie robiť niečo iné? Nie, nekričíme, nehneváme sa. Veď má právo mať svoj názor, každý má na to právo, každý sme iný.
Samozrejme, naše dieťa nie je náš kolega ani kamarát, dieťa treba vychovať 🙂 Áno, práve preto, že je to dieťa, ktoré ešte veľa vecí musí pochopiť. Dieťa až vo vyššom veku zistí, prečo je dôležité hru skončiť a ísť si oddýchnuť. Preto by rodič mal chápať to, že dieťa to ešte nevie či tomu nerozumie a preto má na to iný názor. Takže ešte nás to rozčuľuje? - Môže nás hnevať aj niečo iné – napr. spôsob, ako dieťa prejaví svoj hnev a nesúhlas: kričí, plače, hodí sa o zem. Znova pripomeniem, že je to dieťa, ktoré sa rovnako ako fyzicky aj psychicky vyvíja a dozrieva až časom. Určite sa nenahneváme na 2 mesačné dieťa za to, že ešte nevie chodiť, lebo jeho telo ešte nie je dostatočne pevné, naučí sa to možno okolo veku 1 roka. Tak si to teraz pretavme do emočnej roviny. 3 ročné dieťa ešte nevie pokojným spôsobom zvládnuť svoj hnev pretože jeho emočný mozog ešte nie je dostatočne vyzretý. Takže ani to nás už hnevať nemusí, však?
- Hnevá nás to, že keď nás dieťa nepočúva na slovo, tak sme ho zle vychovali? Máme strach, že sa bude zle správať v dospelosti? Naozaj máme pocit, že iní rodičia takéto scény doma ci vonku nezažívajú? Naozaj? Sme s niektorými rodičmi 100% času, aby sme to vedeli s istotou tvrdiť? My sme svojich rodičov úplne vo všetkom počúvli na slovo? A ak nie, tak sme zle vychovaný? Určite nie. Tak o to strach nemajme a nemusí nás hnevať ani to.
Už sa možno až tak nehneváme. Koľko rôznych hnevov sme teraz v hlave odbúrali?
A teraz si skúste celú kritickú situáciu prehrať v hlave ešte raz. Prídete za dieťaťom, že už je čas hru ukončiť, dieťa sa rozčúli, lebo sa chce hrať aj ďalej, začne kričať či sa hodí o zem. Vás už to nenahnevá, lebo viete, že je to dieťa, ktoré ešte len časom pochopí, že niektoré veci sa skrátka musia urobiť. Chápete aj jeho prejavy, keďže jeho mozog ešte nevie v pokoji spracovať hnev. Nebojíte sa, veď aj vy ste svojich rodičov nie vždy počúvli a stal sa z Vás slušný človek.
Ak si to predstavíte ďalej, teraz ste spracovali svoj hnev, už Vás to teda nerozhádže a viete reagovať pokojne.
Pokojne povedzte preto svojmu dieťaťu, že vidíte, že ho to nahnevalo, prípadne že musí byť veľmi nahnevaný, keď takto kričí či sa hádže o zem. Viac jeho hlavička v tom momente ani počuť nebude, lebo kým sa emócie neutíšia, mozog dieťaťa nedokáže spracovať ďalšie informácie. Preto počkajte s ďalším vysvetľovaním (že telo potrebuje oddych, či vy už musíte odísť, atď). Nemusíte vravieť už nič ďalšie. Deti pocítia, že rodič im rozumie, hoci s nimi nesúhlasí. Veď o tom je empatia, nie? A aj rodičovská láska – milovať dieťa také aké je a učiť ho to isté, aby sa prijímalo so všetkým. Naladíte sa na dieťa a dieťa to pocíti. Zblíži Vás to.
Až potom, až keď sa dieťa upokojí, tak mu skúste racionálne vysvetliť dôvody. Že mu rozumiete, ale telo treba nechať oddýchnuť (či iné racionálne argumenty, ktoré už jeho kľudný mozog bude vedieť spracovať). A tým stanovíte aj hranicu, že sa to skrátka musí. Rozumiete, že sa nahneval ale hranica je pevne stanovená. Môžete mu pomôcť začať upratovať, začať ho obliekať s tým, nech to dokončí, alebo inak ho skrátka nakopnúť, nakopnúť mozog, aby pokračoval v tom, čo sa ide robiť.
Čo si o tom myslíte? Kľudne mi napíšte či ste to vyskúšali, ako to dopadlo. Resp. ak máte iný názor, rada sa dozviem aj iný uhol pohľadu 🙂
Cieľom článkov nie je poskytovať psychologické poradenstvo. Všetky informácie uvedené na webstánke a blogu sú osobným názorom autora. Neide o odborné poradenstvo preto ak potrebuje čitateľ odborné konzultácie, je potrebné obrátiť sa na odborných psychológov. Autor stránky nenesie žiadnu zodpovednosť za činy a rozhodnutia, ktoré čitateľ urobí na základe informácií získaných z týchto stránok.